Pohybově-objektová performance Mikrosvěty je především avizována pro děti a jejich rodiče. Čím je inscenace specifická a užitečná pro dětské diváky?
Spolu s tanečnicou Sabinou Bočkovou sme si už na úplnom počiatku premýšľania o budúcom predstavení formulovali túžbu pracovať s pohybom a s malými objektami a skrze ne zamerať pozornosť detí na drobné veci, ktoré sa nachádzajú okolo nich a podnietiť ich ku kreativite s nimi. Túto hravosť v sebe deti prirodzene majú, napr. keď si z púpavy vytvoria píšťalku, z pastierskej kapsičky hrkálku alebo z lesných prírodnín domčeky. My sme si však kládli výzvu vytvoriť predstavenie, ktoré bude detské vnímanie cez toto zameranie na drobnosti neustále zjemňovať a upokojovať, utíši ich dravosť a posilní ich hlbšie sústredenie a koncentráciu. Nezíska si ich množstvom efektov, farieb a rýchlych zmien, ale zaujme ich aj pri použití minima prostriedkov a povedie ich k počúvaniu a všímavosti a to už môže byť, predovšetkým v dnešnej zrýchlenej a prehltenej dobe, pre nich ťažšie.
Inscenace vyžaduje aktivní zapojení malých diváků, což ne vždy se může setkat s úspěchem. Jaké jsou vaše strategie a na co si musíte dávat pozor při interaktivní práci s dětmi?
Myslím, že rozhodne nikoho do ničoho nenútime. Často sa deje, že samotné tvorkyne/tvorcovia, ktorí pracujú s interakciou, ju ako diváčky/diváci až tak neobľubujú. Inak to nie je ani v mojom prípade. Každopádne mi v súčasnosti dáva stále väčší zmysel zapojenie diváctva akoukoľvek formou. Nezostávajú tak len pasívnym pozorovateľstvom, ale videné môžu aj rovno zažiť, skúsiť a ohmatať. Môže to provokovať k zamysleniu a pomenovávaniu si videného či vlastného názoru. Pre mňa osobne je veľmi dôležité vedieť, z akého konkrétneho dôvodu každú jednu interakciu v predstavení používam a aký je jej zmysel, nájsť jej najlepšiu a najzrozumiteľnejšiu formu, miesto a časovosť pre daný moment v predstavení. Je to krehký proces vymýšľania a dôsledná dramaturgia. Aj v Mikrosvětech to bol dlhý a poctivý výskum, hoci výsledok sa môže zdať veľmi jednoduchý.
Řídíte se i ve svém životě všímáním si a radováním se z každodenních maličkostí, na které se v performanci poukazuje?
Určite. Rozhodne. Áno. Inak by tento námet nevznikol. Niekedy viac, niekedy menej. Nachádzanie malých krás a objavov okolo seba však určite patrí medzi moje obľúbené činnosti. Najradšej to mám tak, keď to nehľadám, ale naopak ono sa to samo od seba zrazu zjaví, až ma tento objav sám prekvapí. Asi stačí, že mám v sebe nastavený a otvorený tento level všímania. Aktuálne mám za sebou workshop spoznávania jedlých rastlín v prírode, takže kade chodím, tam na mňa vyskakujú rôzne plevele a kvety a ja ich s radosťou do detailu obzerám a občas ochutnám.
Hravý námět inscenace nabízí náhled do mikrosvětů, které žijí vlastními životy. V performance vidím potenciál mířený k úvahám nad ekologickým myšlením v lidské společnosti. Je to taktéž vaším záměrem, kterému jste se chtěla věnovat a přiblížit dětem?
Od začiatku sme okrem malých objektov smerovali aj k myšlienke prepojenia s prírodou. Z toho vznikol aj názov Mikrosvěty. Zaujímal ma najmä fakt intenzívneho prepojenia jednotlivých svetov vo svete, kde malá zmena v jednom z nich môže ovplyvniť všetky ďalšie, a preto sa snažia existovať vo vzájomnej rovnováhe a kde človek je súčasťou tohto krehkého sveta a nestojí nad ním. Túto myšlienku spoločného napojenia sme postupne pretavovali do celej performance, no nie explicitne a nátlakom, takže verím, že všímavosť a zvedavosť, ktorú v malom i veľkom diváctve predstavením postupne budujeme im umožní zaznamenať i toto „posolstvo“.
Mikrosvěty získaly Cenu České taneční plaformy 2023 a Cenu diváka a nominaci na Ceny Thálie. Jak vnímáte tyto pozitivní ohlasy směrem k divadlu věnovanému dětem a jeho pozici v českém prostředí?
Keď som objavila svoju záľubu v tvorbe pre mladé publikum, dlho som bojovala s pocitom, že sa venujem niečomu menejcennému a umelecky neplnohodnotnému. Postupom času, ako som sa v tejto oblasti dovzdelávala, rástla a spoznávala podobných nadšencov a nadšenkyne a zároveň nachádzala svoj vlastný prístup, spevnelo trochu aj moje pracovné sebavedomie. Stále však pretrvával pocit, že hoci naša tvorba obnáša rovnaký objem práce, rovnaké množstvo času a výskumu, rovnakú investíciu energie, prepady či vrcholy v procese, nie je ľahké dosiahnuť rovnocenné podmienky. Pritom objem toho všetkého sa nezmenšuje len preto, že „ide o tvorbu pre menších ľudí“. Pozitívne ohlasy, ktoré sa nám teraz dostávajú, vnímam ako obrovské zadosťučinenie pre seba i pre celú obec a ako impulz, že naša práca má zmysel a má pokračovať ďalej a že možno sa globálne začína vnímanie tvorby pre deti pomaličky meniť.
Vaše divadelní a taneční znalosti se propojují do multižánrových performancí. Jakým tématům věnujete ve své tvorbě pozornost?
Prvotný impulz je u mňa pri každej performance iný. V prípade Mikrosvětů to bola práve téma prepojenosti a rovnováhy vo svete a krehkosti našej existencie a zároveň divadelné a tanečné prostriedky ako napr. telo ako krajina, využitie a kúzla s malými objektami. V najnovšom projekte, ktorý práve pripravujeme, s názvom „A to je zakázáno?“ to bola kombinácia troch konkrétnych performerov a autorov – Markéty Stránskej, Tomáša Janypku a mňa - a zároveň téma zákazov, príkazov a obmedzení, s ktorými sa stretávame odmalička. V každom projekte ma láka a provokuje niečo iné, no podobnosť je v tom, že vždy si v procese a výslednom diele kladiem výzvu sama sebe i diváctvu a spracovávam tak oblasti, ktoré nie sú pre mladé publikum úplne typické.
Co vás baví na práci s dětmi a proč považujete za podstatné, aby se zapojovaly do tanečních, ale i divadelních aktivit?
Keď som si okúsila svoje prvé spoluautorstvo pre deti, hneď som pochopila, že to je pre mňa to pravé diváctvo a partnerstvo. Sú spontánne, úprimné a bez okolkov. Či ich to, čo robíš, totálne baví alebo úplne nudí, dajú ti to rovno najavo. S nimi sa cítim, že vzájomne vieme na čom sme a mňa tá autentickosť neskutočne nabíja. Zároveň ich rozhodne netreba podceňovať, ale pristupovať k nim s rešpektom a vypočutím. Sú totiž zdroje inšpirácií. Pri každom tvorivom procese na snažíme uskutočňovať pravidelné workshopy a stretnutia so skupinami detí, aby sme lepšie pochopili, ako s nimi aktuálne rezonuje naša téma. Kreativita je našim prirodzeným a slobodným prejavom a s rastúcim vekom je vhodné ju naďalej kŕmiť a podniecovať a nie utlmovať, aby z nás v dospelosti nezostali len prázdne schránky idúce s prúdom.
Ptala se Tereza Kubalová